Trvalo udržateľný rozvoj kultúrnych centier

“SUSTAINABILITY”: ČO TO MÔŽE ZNAMENAŤ?

Správa z workshopu / 16.-19. júna 2010, Paríž

KDE, ČO A AKO

Workshop sa uskutočnil pod záštitou dvoch kultúrnych centier, a to konkrétne L’Avant Rue so sídlom v Paríži (www.avantrue.fr) a Mains d’Œuvres z časti Saint-Ouen (www.mainsdoeuvres.org). Hlavnou témou bola stratégia rozvoja kultúrnej organizácie prostredníctvom dostupných ľudských a prírodných zdrojov s ohľadom na ekonomiku, životné prostredie a spoločnosť resp. lokálnu komunitu.

UMENIE ROZVOJA = TOLERANTNÁ EVOLÚCIA

Samotný koncept „trvalo udržateľného rozvoja“ (v angličtine jedným slovom ako „sustainability“) nie je nový. Mení sa len rétorika, ktorá diskusie okolo tohto konceptu sprevádza. Pojem sa dá aplikovať na takmer akúkoľvek oblasť či ľudskú aktivitu, najčastejšie však v sebe zahŕňa asociácie so životným prostredím a jeho schopnosťou „pretrvať“ a zároveň „produkovať“. Ako analógia môže poslúžiť biologická diverzita – ktorá sa týka evolúcie a života v jeho rôznych podobách.

Trvalo udržateľný rozvoj získal popularitu aj vďaka environmentalistom, a v súčasnosti ho možno považovať za významnú ideologickú paradigmu Európskych inštitúcií i jednotlivých vlád pri tvorbe dokumentov a vízií do budúcna.

Za hlavné aspekty trvalo udržateľného rozvoja sa považujú tieto tri – ekonomický, ekologický a sociálny. Sú to akési tri piliere tohto prístupu k práci a prostrediu, v ktorom ľudia pôsobia. Za štvrtý pilier, ktorý horizontálne spája všetky ostatné, sa v tomto kontexte považuje kultúra ako taká, vrátane jednotlivých umeleckých a spoločenských aktivít kultúrnych centier.

Je ťažké preložiť tento holistický koncept do konkrétnej, hmatateľnej podoby a ponúknuť univerzálny návod na jeho uplatnenie v praxi. Aj tu platí názor, že všetko so všetkým súvisí… To znamená, že každá stratégia rozvoja organizácie či projektu by mala zohľadňovať dôsledné plánovanie po všetkých troch stránkach a realizátori by mali mať zakaždým pripravený plán B ako alternatívu k tomu, čo nemusí vyjsť. Z uvedeného vyplýva, že koncept trvalo udržateľného rozvoja charakterizuje skôr spôsob myslenia počas prípravy a realizácie projektov než vypočítateľný postup ako by sa veci pri prevádzkovaní kultúrneho centra mali robiť.

V takomto všeobecnom a všeobjímajúcom duchu sa niesol aj workshop, ktorého náplňou bola predovšetkým diskusia, výmena názorov z praxe a práca na prípadových štúdiách. Lektormi resp. facilitátormi školenia boli Paul Bogen z Cambridge-u, bývalý prezident TEH-u (1999-2007), v súčasnosti jeden z ambasádorov, Sigrid Niemer, spoluzakladateľka eko-kultúrneho centra ufaFabrik v Berlíne a ekologická aktivistka, konzultantka a performerka Jeanne Bloch z Paríža.

Paul ako špecialista na projektový manažment, fundraising a ekonomický aspekt rozvoja kultúrnych organizácií ozrejmil niekoľko termínov a princípov. Napr. Paretov princíp predpokladá, že pri prevádzke organizácie pochádza 80% dôsledkov z 20% príčin, čo v praxi môže znamenať, že 80% príjmov pochádza z 20% aktivít organizácie, 80% projektu vyžaduje 20% celkového času, 80% rozhodnutí závisí od 20% času na mítingoch, či 80% návštevnosti webstránok pochádza z 20% ich obsahu. Ukazuje sa, že plánovať rozpočet organizácie s ohľadom na tento príncíp, a to nielen krátkodobo (čo je najčastejšou chybou), ale v päť- až desaťročných cykloch – je užitočné. Za inú dobrú radu možno považovať tvrdenie, že v čase problémov v kultúrnom centre je dobré najprv identifikovať 20% vecí, na ktorých v súčasnosti najviac záleží a následne im venovať 80% pracovného času a energie.

Sigrid vo svojej prednáške zdôraznila špecifiká komunitného života, ktorý stál na začiatku spoločného rozhodnutia rekonštruovať budovy a prostredie bývalej fabriky na výrobu celuloidových filmov na Medzinárodné centrum pre kultúru a ekológiu (www.ufafabrik.de). Tento „ostrov slobody a umenia“ v širšom centre Berlína je často prirovnávaný ku kodaňskej Christianii, no líši sa najmä v spôsobe spravovania a mierou spolupráce medzi jednotlivými „inštitúciami“ (ako napr. pekáreň, kaviareň, reštaurácia, vlastná elektráreň, a iné). UfaFabrik je v tomto smere akýmsi majákom trvalo udržateľného rozvoja v praxi.

Jeanne Bloch počas workshopu poskytovala akúsi ideovú základňu spomínaného konceptu a sústredila sa najmä na jeho ekologický a ľudský rozmer. Spoločne sme zdieľali názory na to, čo znamená termín „sustainability“ v rôznych kontextoch, a prečo je dôležité sa ním zaoberať. Všeobecne možno konštatovať, že „trvalo udržateľný rozvoj“ súvisí s kritickým prístupom k životnému štýlu jednotlivcov i spoločnosti, ktorý v sebe zahŕňa ekonomické, sociálne, ekologické a kultúrne témy vo vzťahu k okoliu. Jeanne zdôraznila, že uvažovať o dopade istých aktivít resp. ne-aktivít z dlhodobého hľadiska je dôležité pri umeleckej tvorbe aj v každodennom živote.

UMENIE AKO NÁSTROJ SPOLOČENSKEJ ZMENY

V rámci večerného programu sme mali možnosť vidieť niekoľko divadelných predstavení, ktoré s diskutovanou témou priamo súviseli. Zaujímavý môže byť najmä politický a spoločenský efekt týchto predstavení. Jedno na medzinárodnej úrovni úderne parodovalo rétoriku politických predstaviteľov ohľadne otázok týkajúcich sa životného prostredia, budúcnosti planéty, trhovej ekonomiky, ochrany života a pod. („Turnaj s názvom Ako predísť fundamentálnym otázkam“). Ďalšie zase riešilo problematiku odpadu a nadmerného konzumu v podaní dvoch rezidenčných umelcov Luigiho Ciotta a Aurélie Dedieu („Funky pudding“). Divadelný odkaz v podobe dieťaťa odhodeného do smetného koša hovoril za všetko. Stojí za reflexiu, čo tvorcov vedie k „politickému“ resp. „ekologickému“ divadlu, a či si tento žáner raz nájde svojich priaznivcov a aktivistov aj na Slovensku. V tomto smere sa práve umelci môžu stať efektnými mediátormi posolstva o diskutovanom koncepte.

Na záver treba optimisticky dodať, že každé kultúrne centrum má predpoklady nasledovať cestu trvalo udržateľného rozvoja. Mnohé centrá na Slovensku túto cestu nasledujú aj bez toho, aby o koncepte „sustainability“ už predtým počuli. Ide napríklad o projekty, ktoré mali resp. majú za úlohu rekonštruovať existujúce priestory (Divadlo Pôtoň z Bátoviec, Tabačka z Košíc) alebo budovať nové (S2 na Stanici Žilina-Záriečie). Je zrejmé, že definícia diskutovaného konceptu vyžaduje individuálny prístup a súvisí najmä so zdieľanými hodnotami ľudí, ktorí v jednotlivých kultúrnych centrách pracujú. Konať tak, aby nebol žiadny krok zbytočný a bol zároveň šetrný k prostrediu je akiste výzvou do budúcnosti. Podobne ako je ľudské vedomie súčasťou evolúcie i prostredia, v ktorom sa vyvíja, tak je umenie odrazom kultúry, ktorú človek vytvára.

VIDEO

Paul Bogen a Sigrid Niemer / Úvod k pripravovanému dokumentu z workshopu –

http://www.reseauculture21.fr/?p=1577

The Emphatic Civilisation / Jeremy Rifkin skúma evolúciu empatie a spôsoby, akými ovplyvnila vývoj našej spoločnosti –

http://www.youtube.com/watch?v=l7AWnfFRc7g